Andrej Augustín (1964)

Andrej Augustín vlatnými slovami:

16. 4. 1964 – narodil som sa v Bratislave, ako prvorodený syn Boženy a Jozefa.

60. roky – Spolu s bratom Martinom sme vyrastali v umeleckej atmosfére, kde byt bol súčasne aj ateliérom našej mami. Často k nám chodili na návštevy umelci, navštevovali sme galérie a múzeá – asi viac ako naši vrstovníci. Svet umenia mi doslova učaroval.

70. – 80. roky – Moje očarenie pokračovalo a logicky som išiel na bratislavskú ŠUP-ku v grafickom ateliéri. Po maturite padlo rozhodnutie v štúdiu pokračovať v Prahe na legendárnej Vysokej škole umeleckého priemyslu v ateliéri Plagát a grafický dizajn. V roku 1989 som túto školu absolvoval s titulom Akademický maliar.

90. roky – Prahu som si zamiloval na celý život a v roku 1993 som sa do nej na osem rokov vrátil s mojou rodinou. Bolo to obdobie nástupu reklamných agentúr a v tomto svete som začal intenzívne pracovať. Neopustil som ale ani svet výtvarného umenia a spolupracoval som aj s knižnými a printovými vydavateľstvami. Z tohto obdobia pochádza veľa mojich ilustrácií kníh. Dodnes som ilustroval 17 kníh pre deti aj dospelých. Koncom 90-tych rokov sme v Prahe otvorili rodinnú galériu Eniky Beniky, v ktorej sme prezentovali aj slovenskú výtvarnú tvorbu.

2001 – S rodinou sme sa rozhodli vrátiť domov do rodnej Bratislavy a začal som opäť pracovať v ateliéri mojej mami. Výraznejšie som sa venoval maľbe, pastelu a voľnej grafike v technike sieťotlač, pričom túto tvorbu som často prezentoval na samostatných, ale aj kolektívnych výstavách, doma aj v zahraničí. Začal som pracovať aj angažovať sa v novovzniknutom textilnom ateliéri Arttex. Táto textilná technika (maľba vlnou) má úplne pohltila. Začal som byť častým návštevníkom, ale aj organizátorom výtvarných workshopov, na Slovensku, v Čechách, Francúzsku i Slovinsku.

2006 – S bratom Martinom sme sa rozhodli začať organizovať medzinárodné textilné podujatie s trienálovou periódou. Volá sa Textile Art of Today a jeho 5 ročník aktuálne putuje po prestížnych galériách na Slovensku, Poľsku, Čechách a Maďarsku. 2013 – Vznikla kniha s názvom Priznávam farbu, ktorá mapuje moju 30-ročnú tvorbu. 2016 – Prvýkrát som začal maľovať na porcelán a tejto ušlachtilej technike sa intenzívne venujem dodnes. Andrej Augustín získal za svoju tvorbu Cenu Ministerstva telekomunikácií a pôšt za návrh známky v Tokiu (Japonsko) v roku 1991 a cenu bienále na medzinárodnej výstave voľnej grafiky v Havířove v roku 1992. Usporiadal množstvo individuálnych výstav v slovenských i zahraničných galériách, ktoré vyvolali vysoký záujem laickej aj odbornej verejnosti. Zúčastnil sa viacerých prestížnych kolektívnych expozícií, ktoré reprezentovali súčasné slovenské výtvarné umenie vo svete.

ANDREJ AUGUSTÍN

Na otázku, ktorý obraz je dobrý, Andrej odpovedá jednoznačne: „Dobrý obraz je taký, ktorý vo mne vyvoláva emóciu. Nemusí byť nevyhnutne krásny, ale musí obsahovať takú vnútornú silu, že zostane vo mne a myslí naňho aj vtedy, keď ho už nevidím. Aj ja sa snažím takéto obrazy vytvárať. Chcem, aby obrazy zostali vo vedomí divákov čo najdlhšie. Samozrejme, nemaľujem len pre nich, ale aj z vlastného presvedčenia, túžby a vôle…“ Tieto slová majú už svoj čas, ale ich obsah nevyprchal ani pod jeho nánosom. Naopak, naberajú intenzitu, ktorú potvrdzujú aj Andrejove obrazy z posledných dvoch rokov. Ich výraz sa badateľne posunul. Charakteristická tvarová štylizácia získala nový „facelift“, ústrednou sa stáva figúra, ktorá je často vyzväčšovaná do popredia obrazu, farby prevládajú nad tieňmi. Všade okolo je plno ruží, ako symbolov lásky, úcty, viery, ale aj večnosti a dokonalosti. Nechýbajú lietajúce zvieratá a motív špirály, ktorá predstavuje cestu vedúcu zvnútra von, ale aj zvonku dnu. Od vonkajšieho vedomia k vnútornej duši. Aj Andrejove najnovšie obrazy rozširujú pôsobenie jeho obrazu, vťahujú diváka do deja, navodzujú atmosféru. Aj slovo má svoju váhu, podobne ako pri piesni. S osobitým šarmom, ale veľmi presne dokáže zasiahnuť vnímateľovu rezonanciu. Nie je to náhoda, Andrej hudbu často počúva pri tvorbe ako nehmotnú inšpiráciu. Výsledkom sú potom farebné akordy s pevnou kompozíciou a silnou harmóniou. A stále je prítomný láskavý humor blízky českej groteske, ktorý je aj odozvou na jeho štúdiá na pražskej UMPRUM-ke a niekoľkoročný pobyt v „stovežatej“. Nechýba ani pohľad späť. Trochu sme sa snažili poobhliadnuť dozadu, aby bolo vidno nielen Andrejovu súčasnosť, ale aj jeho výtvarnú kontinuitu. A ide aj do priestoru. Na výstave v Zoya Gallery sa povedľa obrazov prezentuje aj svojou kolekciou keramiky (vytvorenej v Majolike v Modre) a porcelánu (vypáleného v Karlových Varoch) rôznych funkčných tvarov, na ktorej sa objavujú jeho typické farebné výtvarné motívy. Veziem sa s Andrejom na jednej umeleckej i priateľskej lodi už vyše tridsať rokov a ako hovorieval Jan Werich, čas mal aj v tomto prípade plné vrecká prekvapení. Vždy som obdivoval Andrejove nadchnutie sa pre vec, ktoré však nikdy nenechal na pol ceste. Je príjemné a pôsobivé sledovať ako svoje výtvarné myšlienky rozmaľúva na plátne, či páli v porceláne. Ako vášnivo dokáže o svojich obrazoch hovoriť, ale zároveň dokáže mať od nich odstup. Jeho tvorba sa dá čítať ako príťažlivé políčka výtvarného filmu, ale aj ako celistvé obrazy s nikdy sa nekončiacimi príbehmi. Andrej je pozorný pozorovateľ vecí okolo nás a vždy sa snaží pestrú vôňu života prerozprávať cez svoj osobný príbeh. Nechýba mu úsmev, ani nostalgia. Balada, ale aj zmyselné úsmevy éterických žien. Život z jeho obrazov doslova kvapká na našu dušu.

PhDr. Ľudovít Petránsky