Jirka Mezřický (1938)

Jirka Mezřický je architekt, projektant, maliar, grafik, autor literárnych reflexií. Narodil sa v Kolíne. Študoval na Slovenskej vysokej škole technickej a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v r. 1964 absolvoval odbor architektúry u prof. Dušana Kuzmu. Od r.1965 žil V Rakúsku. V roku 1975 založil samostatný architektonický ateliér. V rokoch 1991 – 1993 pracoval v projektovej kancelárii v Bratislave a v Prahe/ projekty a rekonštrukcie bánk – Ostrava, Olomouc, Jihlava, Opava, Český Tešín, Šumperk, Vsetín, Zábřeh, Písek, Banská Bystrica, Košice, Michalovce, Prešov. V Rakúsku projektoval viac ako 70 bankových domov, školy, administratívne budovy. Maľbe sa začal venovať r.1962, venuje sa jej doteraz, žije a tvorí v Tomášove. Diela J. Mezřického sú vo vlastníctve rakúskeho ministerstva školstva a kultúry a Dolnorakúskeho zemského múzea. Jeho diela sú zastúpené aj v ďalších galerijných a súkromných zbierkach. Krajina ako pocit, zážitok a umelecký artefakt zároveň. Zrkadlí stav duše svojimi snovými a vizionárskymi prvkami. Nedefinovateľný zážitok cíteného, videného a nevideného zároveň. Krajina ako labyrint, krajina ako mytologický archetyp, krajina ako drapéria navrstvená a nariasená stvárnená so surrealistickou nadsázkou. Malý exkurz do našich snov meditatívneho charakteru. Kontrast medzi farebnosťou, ktorá je jemná, nevtieravá s podmaľbou bielej. Autor pracuje s pastelovými farbami studených odtieňov a buduje krehkú rovnováhu sveta,ktorú nenarúšajú ani strohé geometrické tvary. Iné svety Jirku Mezřického nútia diváka klásť si otázku sú to iné planéty, je to scifi alebo naopak sú nám tieto obrazy bytostne blízke a povedomé? Fantázia autora nás vedie do neznáma, láka nás svojbytnosťou, vlastným štýlom. Staviame sa súčasťou celku s vtáčej perspektívy, jedinečnými účastníkmi dobrodružnej misie hľadania nového sveta. Pohľad zhora, nadhľad, odpútanie sa od smiešnych malých prízemných vecí podporujú autorov nadhľad nad ľudskou existenciou. Ak nám chýba ľudská figúra nájdeme ju zmnoženú v dave, vytvárajúcu kompaktnú masu. Možno to je práve šifra k posolstvu Jirku Mezřického, nenechajme sa unášať davom, stádovitosť býva pre ľudí nebezpečná, niekedy osudná . Konfrontácia s realitou ho priviedla k vlastnému štýlu a znaku, krajina zahalená padavou látkou, tiahnúca sa k horizontu, otvára priestor do diaľav akoby vždy ponúkala nové cesty, nové pohľady. Veľmi dobre vystihuje jeho vnímanie a výtvarný prejav názov predchádzajúcej výstavy Anonymita ľudského mraveniska, provokácia a nadsázka, hravosť . Krajina oplotená a označkovaná, vykolíkovaná ako pozemok na ryžovanie zlata, ako klietka uzatvorená a ohraničené, zároveň nekonečná. Každý z nás si vytyčuje svoje hranice, územia poznaného a naopak neznámeho, územie s prísľubom krásneho neznámeho. Každý z nás nosí v sebe neznáme krajiny, je len na nás samotných či nájdeme odvahu ich v sebe hľadať a objavovať.